Takmer v každej škole na Slovensku sa nevyhneme šikanovaniu. Je to fakt, ktorý potvrdzujú všetky dostupné prieskumy a výskumy. Ale predsa jeho rozsah môžeme znížiť. Každý deň, keď ráno vstaneme a chceme vykročiť do školy, spomeňme si na deň, kedy a prečo sme sa chceli stať učiteľmi. Potom si úprimne uvedomíme, že je to povolanie a nie zamestnanie. Máme na starosti životy mnohých detí. Keď je dieťa v škole, každý rodič si myslí, respektíve verí, že je jeho dieťa v bezpečí. Necháva ho akoby v náhradnom domove. Skúsme sa správať ako jeho náhradní rodičia a nebuďme len učiteľmi, len tými, čo poskytujú poznatky či poučujú, čo je správne a čo nie. Skúsme jednoducho aj počúvať, čo ich trápi, po čom túžia, čo majú radi, priblížiť sa im nielen cez vyučovacie hodiny, ale aj cez prestávky a ranné komunity. Snažme sa ich aktívne počúvať, otvorme naše oko, ucho, srdce a sústredenú pozornosť. Lebo mnohé deti nie sú doma vypočuté, a práve preto si ani rodičia nevšimnú, že ich dieťa je šikanované alebo že šikanuje. Jednoducho nemajú čas sa s deťmi rozprávať, vnímať ich a pozorovať. Nespravme tú istú chybu. Počúvajme a vnímajme. Pomôžeme nielen deťom, ale aj rodičom. Podajme ruku aj obeti, ale aj agresorovi, veď obaja potrebujú pomoc.
Nebuďme len vzdelanými pedagógmi, buďme aj priateľskými učiteľmi a chápajúcimi rodičmi!
Mgr. Marek Marcinek