21.septembra sa oficiálne začala jeseň. Jeseň je jedno z tých ročných období, keď si stromy obliekajú pestrofarebné šaty a v diaľave sa belejú končiare vrcholov. V jednom z jej mesiacov si pripomíname jednu z najvzácnejších cností, ktorá môže byť zrodená v duši človeka. Je ňou úcta k starším. Úcta k tým, ktorí tvrdo pracovali, aby sa nám žilo lepšie. Úcta k tým, ktorí sa každý deň vzdávali radostí, ktoré im život ponúkal, aby urobili šťastnými nás, ich deti. Úcta k našim otcom a k našim mamám, k našim prarodičom. Ku všetkým, ktorí si zodrali svoje ruky, aby naše zostali hladké a nepoškvrnené. Jedna ľudová múdrosť hovorí: Človek je krásny nielen vtedy, keď má pružný krok. Človek je krásny podľa múdrosti, čo zračí sa mu v oku, podľa vrások a bielych vlasov, podľa slov, keď ponára sa v hovore s deťmi do rokov, keď aj on bol mladý. Človek je krásny vtedy, keď ho ľudia majú radi. Práve tieto slová potvrdili na besede so žiakmi našej školy naše bývalé dlhoročné kolegyne , ktoré prijali pozvanie a veľmi zanietene rozprávali o svojej učiteľskej práci . Úvodné slovo mala pani Gazdičová, ktorá priblížila žiakom svoje začiatky a popísala vtedajšie vybavenie tried a žiakov. Bola nadšená z najnovších pomôcok a z dnešného vybavenia tried . Jej spomienky a nadšenie zdieľali aj pani Kožlejová a pani Homulková, ktoré pri spomienkach na svoje začiatky nechtiac vyskúšali žiakov z matematiky a dejepisu. Niektoré spomienky našich bývalých kolegýň zneli pre žiakov ako sci-fi a akoby rozprávali o neznámych veciach a predmetoch, ktoré v minulosti patrili do povinnej výbavy žiakov a učiteľov. Naši žiaci si pre hostí pripravili kultúrny program, ktorým sa chceli poďakovať za spomienky a vyjadriť úctu k ich bývalej práci. V závere sa všetkým poďakoval pán riaditeľ Marek Marcinek a odovzdal bývalým kolegyniam kytice kvetov. Na záver si dovolím citovať niekoľko slov v mene tých, ktorým tieto dni patria: Tak nezabúdajme a vážme ich. A budeme požehnaní.„Nech sú požehnaní tí, čo majú pochopenie s ich neistou chôdzou a trasľavými rukami. Nech sú požehnaní tí, čo uznávajú, že ich uši sa už musia napínať, aby zachytili slová. Nech sú požehnaní tí, čo si uvedomujú, že ich zrak zoslabol a ich myslenie už nie je také bystré. Nech sú požehnaní tí, čo im prepáčili, že sa im dnes vyliala káva.“
Mgr.Eva Čabalová